Climate Science Glossary

Term Lookup

Enter a term in the search box to find its definition.

Settings

Use the controls in the far right panel to increase or decrease the number of terms automatically displayed (or to completely turn that feature off).

Term Lookup

Settings


All IPCC definitions taken from Climate Change 2007: The Physical Science Basis. Working Group I Contribution to the Fourth Assessment Report of the Intergovernmental Panel on Climate Change, Annex I, Glossary, pp. 941-954. Cambridge University Press.

Home Arguments Software Resources Comments The Consensus Project Translations About Support

Bluesky Facebook LinkedIn Mastodon MeWe

Twitter YouTube RSS Posts RSS Comments Email Subscribe


Climate's changed before
It's the sun
It's not bad
There is no consensus
It's cooling
Models are unreliable
Temp record is unreliable
Animals and plants can adapt
It hasn't warmed since 1998
Antarctica is gaining ice
View All Arguments...



Username
Password
New? Register here
Forgot your password?

Latest Posts

Archives

Ako vieme, že viac CO2 zapríčiňuje otepľovanie?

Čo hovorí veda...

Zvýšenie skleníkového efektu oxidom uhličitým bolo potvrdené viacerými empirickými dôkazmi. Satelitné merania infračerveného spektra za posledných 40 rokov ukazujú menej energie vlnovej dĺžky priradenej CO2 unikajúcej do vesmíru. Povrchové merania odhaľujú viac dolu smerujúceho infračerveného žiarenia otepľujúceho povrch planéty. To poskytuje priame, empirické príčinne spojenie medzi CO2 a globálnym otepľovaním.

Skeptický argument...

Efekt CO2 je slabý

Zatiaľ čo hlavný skleníkový plyn H2O značne otepľuje Zem, účinok menšinových skleníkových plynov, ako je CO2, je len malý. Šesťnásobné zvýšenie používania uhľovodíkov od 1940 nemalo žiaden postrehnuteľný dopad na atmosférickú teplotu. (Environmentálne dopady zvýšenia atmosférického CO2).

Skleníkové vlastnosti oxidu uhličitého sú známe už viac ako storočie. V roku 1861 John Tyndal publikoval laboratórne výsledky, podľa ktorých je CO2 skleníkovým plynom absorbujúcim tepelné žiarenie (dlhovlnné žiarenie). Odvtedy boli absorbčné schopnosti CO2 presnejšie vyčíslené desaťročiami laboratórnych meraní (Herberg 1953, Burch 1962, Burch 1970, atď.).

Príčinou skleníkového efektu sú skleníkové plyny, ktoré dovoľujú slnečným lúčom (krátkovlnné žiarenie) preniknúť atmosférou. Zem ich absorbuje, zohrieva sa a potom naspäť vyžaruje teplo (infračervené, predovšetkým dlhovlnné infračervené žiarenie). Hore smerujúce dlhovlnné žiarenie je pohlcované skleníkovými plynmi v atmosfére, čo ohrieva atmosféru, ktorá pre zmenu znovu vyžaruje dlhovlnné žiarenie všetkými smermi. Niečo z neho sa vracia späť na povrch planéty. Takže čakáme, že s pribúdajúcim podielom CO2 v atmosfére bude do vesmíru unikať menej dlhovlnného žiarenia tých vlnových dĺžok, ktoré absorbuje CO2. Rovnako očakávame viacej infračerveného žiarenia týchto vlnových dĺžok vracajúceho sa späť na Zem.

Satelitné meranie odchádzajúceho dlhovlnného žiarenia

V roku 1970 NASA vypustila satelit IRIS merajúci infračervené spektrum s vlnočtami medzi 400 cm-1 a 1600 cm-1. V roku 1996 Japonská vesmírna agentúra vypustila satelit IMG, ktorý zaznamenával podobné pozorovania. Oba súbory dát boli porovnané, aby bolo možné rozoznať akékoľvek zmeny vo výstupnom dlhovlnnom žiarení počas 26 rokov (Harries 2006). Výsledná zmena v dlhovlnnom žiarení, ktoré odchádza do vesmíru, bola takáto:Obrázok 1: Zmena spektra od 1970 do 1996 zapríčinená hraničnými plynmi. „Vyžarovacia teplota“ je ekvivalentom teploty čierneho telesa (Harries 2001).

Obrázok 1: Zmena spektra od 1970 do 1996 zapríčinená stopovými plynmi. „Jasová teplota“ je taká, akú by muselo mať absolutne čierne teleso, aby na danom vlnočte (či frekvencii) žiarilo s rovnakou intenzitou. (Harries 2001).

Čo našli bol pokles vo výstupnej radiácii v pásmach takých vlnových dĺžok, v ktorých skleníkové plyny ako oxid uhličitý (CO2) a metán (CH4) absorbujú energiu.  Zmena vo vyžarovaní, ktoré opúšťa našu planétu, je zhodná s teoretickými očakávaniami. Tak štúdia našla „priamy experimentálny dôkaz významného zvýšenia zemského skleníkového efektu“.

Tento výsledok bol potvrdený neskoršími štúdiami používajúcimi súčasnejšie satelitné dáta. Spektrá z rokov 1970 a 1997 boli porovnané s prídavnými satelitnými dátami zo satelitu NASA AIRS vypusteného v roku 2003 (Griggs 2004). Táto analýza bola predĺžená do roku 2006 používajúc dáta zo satelitu AURA vypusteného v roku 2004 (Chen 2007). Obe štúdie našli pozorované rozdiely v pásoch CO2 zodpovedajúce očakávaným zmenám v dôsledku rastúcej koncentrácie oxidu uhličitého. Máme teda empirický dôkaz, že zvýšené množstvo CO2 spôsobuje zintenzívnenie skleníkového efektu.

Povrchové merania dolu smerujúceho dlhovlnného žiarenia

Kompilácia rôznych meraní dolu smerujúceho dlhovlnného žiarenia, urobených na povrchu Zeme od roku 1973 do roku 2008, objavila tendenciu nárastu dlhovlnného žiarenia vracajúceho sa na zem, prisudzovanú zvyšovaniu teploty vzduchu, vlhkosti a atmosférického CO2 (Wang 2009). Viacero regionálnych štúdií, ako napríklad výskum dolu smerujúceho dlhovlnného žiarenia nad centrálnymi Alpami, objavilo, že dolu smerujúce dlhovlnné žiarenie sa zvyšuje v dôsledku zintenzívnenia skleníkového efektu (Philipona 2004).

Analýza vysoko rozlíšených spektrálnych dát umožňuje vedcom kvantitatívne priradiť zvyšovanie dolu smerujúceho žiarenia každému zo skleníkových plynov (Evans 2006). Výsledky vedú autorov k tvrdeniu, že „tieto experimentálne dáta by mali efektívne umlčať argument skeptikov, že neexistuje žiaden experimentálny dôkaz spojenia medzi nárastom skleníkových plynov v atmosfére a globálnym otepľovaním.“

Obrázok 2: Spektrum skleníkovej radiácie meranej na povrchu. Skleníkový efekt vodnej pary je tu odfiltrovaný, aby bolo vidno príspevky ostatných skleníkových plynov (Evans 2006).

Je tu viacero empirických dôkazov, že zvyšujúca sa hladina CO2 zapríčiňuje zintenzívnenie skleníkového javu. Laboratórne testy ukazujú, že CO2 absorbuje dlhovlnné žiarenie. Satelitné merania potvrdzujú, že do vesmíru uniká menej dlhovlnného žiarenia tých vlnových dĺžok, ktoré pohlcuje oxid uhličitý. Povrchové merania ukazujú viac dlhovlnného žiarenia tých istých vlnových dĺžok vracajúceho sa späť na Zem. Výsledkom tejto tepelnej nerovnováhy je akumulácia tepla za posledných 40 rokov.

(Ďalšie informácie a komentáre viď anglický originál.) 

Translation by lobotomia, . View original English version.



The Consensus Project Website

THE ESCALATOR

(free to republish)


© Copyright 2024 John Cook
Home | Translations | About Us | Privacy | Contact Us